Profil
Horolezectvu sa venujem 27 rokov. V Tatrách mám vylezených viac ťažkých výstupov ako Pochylého platne a Tuláka po hviezdach na Kežmarský štít, Čierny pilier na Lomnický štít, niekoľko ťažkých ciest na Mnícha v Poľsku, na Ošarpancoch, Volej veži, ďalšie cesty v západnej stene Lomnického štítu a Galérii Ganku. V zime som vyliezol s bivakom prvovýstup na Malú Ľadovú vežu, ľad na Malú Ľadovú vežu a prvovýstup na Kačacieho Mnícha. Mám niekoľko prvých alebo druhých opakovaní v severnej stene Javorového Múru, a mnoho ďaľších zimných výstupov v celých Tatrách. Bol som členom reprezentačného družstva v horolezectve.
15 rokov som inštruktorom pre organizácie zaoberajúce sa firemnými tréningami, teambuildingovými aktivitami a rozvoju manažérskych zručností. Pracoval som a pracujem ako lanový expert, špecialista na laná, lanové prekážky, lezenie a zlaňovanie, pre slovenské aj české firmy.
V roku 1991 som sa stal aj lyžiarskym inštruktorom triedy C. Lyžovať som učil v rôznych lyžiarskych strediskách na Slovensku - Jasná, Podbanské, Starý Smokovec, Štrbské pleso, Chopok juh, viac ako 10 zimných sezón.
Keď som rozmýšľal, čo by som napísal o sebe, niečo osobnejšie, a prečo som sa stal vlastne horským vodcom, prečo chodím do hôr a prečo som horolezcom, napadol ma úryvok z knihy Herberta Tichého, ktorý asi najviac vypovedá o tom, ako to cítim ja. A keďže nie som spisovateľ a nerád o sebe veľa hovorím, bude najlepšie ak to vypovie niekto za mňa.
Kedysi dávno som prednášal vo Francúzku horolezcom. Všetci sme už stáli na himalájskych osemtisícovkách. Všeličo prišlo do reči, objavila sa aj stará otázka: „Prečo chodí človek do hôr?“
Rozprávali sme sa skôr ako ľudia než ako vedci. Pochádzali sme z rôznych krajín, naša spoločná vlasť sa nemenovala Európa, ale Himaláje. Nachádzali sme pre svoju záľubu rôzne pomenovania.
„Radosť z osamelosti!“ povedal prvý. Vonku hučal Paríž - a na tomto pozadí sa táto radosť dala chápať ako únik.
„Je to predovšetkým osvedčenie seba samého, presadenia sa, úspech,“ hovorili niektorí „To všetko sa dá, samozrejme, dosiahnuť aj v zamestnaní, ale tam je to akési nejasné a rozmazané. V horách je všetko sústredené do niektorých hodín. Každý vrchol je ostro vymedzený najvyšší bod, vyššie sa už nedá.“
Iný zasa mienil, že istú rolu hrá ľudská pochabosť. Ak človek zlezie nejakú ťažkú severnú stenu, iste ho to naplní pocitom, v ktorom nechýba uspokojenie pochabosti.
„Je to predovšetkým strach, čo nás ženie do hôr,“ tvrdil ďalší. „Máme bujnejšiu fantáziu ako ostatní, preto aj pocit strachu prežívame intenzívnejšie. Chodíme do hôr, aby sme dokázali, že ho vieme prekonať.“
Nakoniec sa s touto otázkou obrátili na mňa. Povedal som: „Mám hory rád, pretože sa v nich cítim šťastný.“
Herbert Tichy
